Láska z génov

Autor: Martin Gerčak | 20.4.2013 o 21:49 | (upravené 21.4.2013 o 10:54) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  127x

1.

Michal vyšiel z domu a silno zabuchol za sebou dvere. Anna sa hneď prebudila zo svojho pozerania zjavne zaujímavých reklám v televízii, vyšla vonku, ale už ho nezazrela, zmizol niekde v diaľke, akoby sa vyparil. Vrátila sa späť dnu a šla sa trošku napiť. Dosť ju to rozrušilo, lebo nevidela tak svojho brata už dlho zúriť, posledný krát pred pár rokmi, keď sa pohádal zo svojím otcom a odišiel z domu. Teraz opäť začula podobný tón zvuku, podobný zúrivosti. Žeby mu volal ich otec, alebo čo sa stalo, Anna to vôbec netušila. O chvíľku aj tak musela ísť do práce. Pracovala totiž, podľa jej predispozícií, ako učiteľka v miestnej škole a mala nádejného priateľa, s ktorým sa síce neponáhľala, ale vedela, že je to ten pravý pre ňu. Veď si to dal Boris aj zistiť, či k sebe pasujú v jednej inštitúcií.

Anna sa napila vody a cestou do svojej izby videla obálku, ktorá ležala pri kuchynskej linke na zemi. Zohla sa po ňu a hneď na prednej strane bolo napísané, že list pochádza z ministerstva genetiky a výchovy. Z inštitúcie, kde na základe genetického materiálu dokážu zistiť sklony jedinca a odhadnúť jeho profesiu, samozrejme aj jeho sklony ku kriminalite a násilníctvu. Tieto predispozície sa písali hneď na začiatku do rodného listu, no spočiatku si ich človek nevšíma, nakoľko každá vlastnosť sa ukáže a dá sa formovať v inom vekovom období. Anna už dávno tento list dostala. Mala sa s ním dostaviť na ministerstvo kde jej pridelili jej výchovnú skupinu. Na rodnom liste mala predispozíciu k učiteľstvu, čo sa Anne aj veľmi pozdávalo a bavilo ju to už aj na strednej škole, takže sa potešila, keď ju ministerstvo zaradilo do výchovnej skupiny učiteľov, kde sa mohla špecifikovať a pripravovať na jej zvolenú kombináciu predmetov. Teraz je už úspešnou učiteľkou. Každý proste študuje kde má a tak to má byť, povedala si v duchu Anna.

Otvorila teda obálku a prečítala: „Michal Troy, Prosíme, aby ste sa dostavili na Ministerstvo Genetiky a Výchovy, kde Vám na Vašu predispozíciu ponúkneme tú najvhodnejšiu výchovnú skupinu. Boli ste síce označený ako násilník, ale v našej skupine sa naučíte násilnosť ovládať, alebo kompenzovať si tento hnev a agresiu v iných činnostiach. Budeme radi ak svojpomocne prídete do našej inštitúcie, ak nebudete môcť radi Vám poskytneme naše služby a dopravíme Vás k nám. Ďakujeme, že rešpektujete nariadenia nášho štátu a uvedomujete si akú dôležitosť kladie štát aj do Vašich rúk. S úctou minister genetiky a výchovy Martin Kohn.“

Anna sa zarazila. Nikdy o tomto ich rodičia nevraveli a zjavne ani sám Michal o tom nevedel. Ich otec bol tiež označený ako násilník, ale odmietol reedukáciu vo výchovnej skupine a radšej ostal doma a pracoval kde sa ponúklo miesto pre šikovného a silného chlapa. Michal svojho otca nenávidel, lebo častým scenárom z jeho detstva bol návrat jeho otca v podnapitom stave domov. Samozrejme, že začal nadávať na svoju ženu a neostalo len pri rečiach, ale často na ňu aj fyzicky siahol. Michal a jeho staršia sestra Anna sa na to mohli iba prizerať a schovávali sa vo svojich izbách kým kričanie a rachot neprestali. Ráno videli vždy svoju mamku v okuliaroch, aby zakryla tie modriny, ktoré od svojho manžela v noci dostala. Michal v sebe vždy hromadil zlosť pri tom keď videl mamku ako často plače pri otcových vyhrážkach. Jeden večer sa mu postavil čím ho riadne naštval. Otec ho hodil ako plyšové zvieratko do kúta, kde Michal upadol do bezvedomia. Otec mu šiel ešte vraziť, ale postavila sa medzi nich matka, ktorá na svojho manžela vytiahla nôž, lebo sa bála o svojho syna, veď mal sotva 16 rokov a celý život mal pred sebou, nechcela, aby ho jeho otec zmrzačil. Otca to ale nezastavilo a začal sa so svojou ženou naťahovať, až nedopatrením nožík prešiel po manželkinom krku. Snažil sa krvácanie zastaviť a volať sanitku, no bolo neskoro, už sa nedalo nič robiť. Mamka zomrela a Michal bol prevezený do mestskej nemocnice na pozorovanie. Otec sa po tomto incidente sám udal a odišiel do väzenia. Nakoľko Anna bola už dospelá, mohla si zobrať Michala pod svoju opateru a vychovávať ho sama doma, teda nemusel ísť do náhradnej rodiny. Anna samozrejme prespala v nemocnici pri Michalovi, kde ju skoro celú noc otravovali policajti a detektívi, ktorí chceli vedieť všetko čo sa stalo a ako sa to udialo. Pre Annu bolo dosť trápne a citlivé o tom hovoriť, predsa rozprávať o súkromných a citlivých veciach by nebolo pre nikoho ľahké. Neskoro nad ránom policajti dopísali zápisnicu s Annou, tá ich požiadala, aby sa brata na nič nepýtali, lebo ona im povedala všetko a zbytočne by ho citlivými otázkami trápili. Policajti jej žiadosti vyhoveli a odišli.

Michal otváral pomaly oči a začal volať na Annu, tak ako to bolo zvykom vždy počas hádok u nich doma. „Tu som“: odpovedala Anna. „A mamka je v poriadku?“ Pýtal sa Michal. „Áno teraz už je Michal, teraz už jej je dobre...konečne...“so slzou v oku odpovedala Anna a objala Michala. Michalovi stačil pocit, že je jeho mamka v poriadku a zaspal. Anna začala potichu plakať, ale povedala si, že teraz je všetko na nej. Časom Michalovi povedala všetko ako to bolo. Michal sa na ňu nahneval, lebo mu to tak dlho tajila. Vtedy preňho otec prestal existovať. Najviac ho ale hnevalo, že zdedil jeho predispozíciu k násilnosti, teda najviac nenávidel, že bude vlastne taký ako on. Nechcel si to pripustiť a sľúbil si, že nikdy taký ako jeho otec nebude. Možno aj preto ho tak nahnevalo, že bol na liste označený ako násilník, čo mu pripomenulo jeho otca. Bol to akoby klinec do rakvy, ktorý mu vravel, že je ako jeho otec, ktorého tak veľmi nenávidel. No čo už, čas bol pokročilý a Anna musela ísť do práce, kde na ňu už čakali po vzdelaní dychtiví žiaci, ktorí boli tak veľmi cenení v tejto dobe. Anna sa pripravila, položila obálku na stôl a odišla do práce.

2.

Anna učila na základnej škole deti, ktoré chodili do 3.ročníka a bola na ne právom hrdá. Boli disciplinované a temer nevystrájali. Vždy svoju triedu v zborovni chválila a taktiež sa snažila svojich žiakov čo najviac naučiť a motivovať ich k učeniu.

Zazvonilo a Anna sa pomaly pobrala zo zborovne smerom k svojej triede. Deti ešte dobehávali do svojich tried. Anna sem tam deti upozornila, nech behajú pomalšie, lebo si dolámu nohy. Otvorila dvere svojej triedy a pustila pred sebou ešte pár žiakov, ktorí na poslednú dobu dobehli a ospravedlňovali sa, že nestíhali, že meškal trošku autobus. Anna sa len usmiala a poznamenala: „aspoň že ste prišli, lebo dneska budeme preberať veľmi zaujímavú tému.“ Anna vždy preferovala motiváciu pred autoritou a detičky ju vždy počúvali aj keď na ne skoro vôbec nekričala, hoci ju niekedy Jurko dokázal veľmi nahnevať, snažila sa ovládnuť, lebo Jurko za to nemohol, trpel poruchou pozornosti, preto sa mu Anna snažila čo najviac pomôcť, motivovať ho a správať sa k nemu veľmi milo, aby sa necítil ako lajdák. Anna mala totiž vo svojich dokumentoch aj informácie o predispozíciách svojich žiakov, vďaka ktorým sa snažila individuálnym prístupom žiakov viac motivovať pre ich budúce povolanie. Prekvapením bolo pre ňu vždy zvláštne nadšenie detí z istých predmetov, akoby ich tieto predmety a veci zaujímali už od malička a tým pádom ich už ani nemusela veľmi motivovať k ich cieľom. Najväčší problém ale mala s deťmi, ktoré mali násilné a problémové sklony. Nikdy nevedela ako sa k nim správať, hoci svojho brata vychovávala už pár rokov, ale tieto deti mali život vždy pred sebou a niekedy jej bolo smutno aký osud čaká tieto deti, ktoré v škole boli také zlaté. Neverila, že z nich vyrastú raz násilníci, preto sa im snažila pomôcť a trošku ich usmerniť, vštepiť im tie správne hodnoty.

„Jurko, ty si taký šikovný, sme v škole všetci?“ Spýtala sa Anna. „Áno pani učiteľka sme všetci, ale nemáme kriedu, mám zbehnúť ku školníkovi po novú?“ Odpovedal Jurko. „No utekaj, ale nieže si zlámeš nohy, hlavne opatrne.“ Jurko už ani neodpovedal a zmizol za dverami. Anna sa postavila a šla ešte zmazať tabuľu, ale cítila, že v triede je rozruch a nejaký šuchot, preto sa spýtala čo sa deje, ale deti, že nič sa nedeje. No stále hluk po triede, až sa otočila a videla ako po triede letel papierik. „Čo je na ňom?“ spýtala sa, ale v triede bolo ticho, tak ho zdvihla a prečítala na ňom: “niekto je v skrini, počula som zvuky.“ Anne to bolo čudné, lebo všetci žiaci boli v triede a Jurko šiel po kriedu. Kto mohol byť v skrini? Prišla ku skrini a naozaj vychádzal z tamade hrmot. Otvorila skriňu a z nej sa vyhrnulo kopec balónov, takých pestrých, že deti to hneď zaujalo a začali sa z nich tešiť. Ako balóny vylietavali, začala sa za nimi vynárať mužská postava, ktorá akoby kľačala. Anna podišla bližšie a rozpoznala v tej osobe svojho priateľa Borisa, ktorý kľačal a v rukách držal otvorenú krabičku s nádherným prsteňom z bieleho zlata s drahokamom v strede. Anna lapala po dychu. „Anna, tak ako teraz ty chytáš dych, tak som ho ja stratil pri našom prvom stretnutí a bez teba už ďalej nedokážem dýchať. Chceš začať odteraz spoločne dýchať so mnou?“ romanticky a so psími očami sa na ňu Boris pozeral. Anne len vyhŕkli slzy z očí a Borisa objala. „Jasne, že chcem, áno chcem, chceeeeem...“ odvetila po chvíľke. Vtedy dorazil Jurko a pýtal sa svojho spolužiaka čo sa stalo. Ten mu odvetil, že si ju chce ten pán zobrať. Nato sa Jurko rozbehol a začal biť Borisa hlava nehlava. Anna Jurka chytila a spýtala sa: „Jurko, prečo biješ toho pána?“ „Keď Boris povedal, že si vás chce zobrať a ja vás nechcem stratiť.“ Odpovedal Jurko. Anna sa začala usmievať. „Vieš Jurko, toto je môj priateľ a práve ma požiadal o ruku, ale nemusíš sa báť, nikdy vás neopustím, len už budem mať iné priezvisko.“ Odvetila mu Anna a išla vyprevadiť svojho priateľa, teda už snúbenca. Poriadne Borisa vybozkala a prišla späť do triedy, no už sa nedokázala veľmi sústrediť na učenie. Hlava jej lietala len ohľadne svadby a to ako ho veľmi ľúbi. Boris bol úradníkom v miestnom úrade a spoznal Annu vďaka zoznamke, kde mu počítač vybral pár ideálnych dievčat, z ktorých sa mu najviac pozdávala práve Anna.

Začala ďalej učiť, no o pár hodín prišiel zástupca riaditeľa a požiadal ju, aby vyšla na chodbu. „Milá pani Troy, rád by som vás informoval, že sme obdržali telefonát z polície...“ „čo sa stalo?“ Rýchlo prerušila Anna riaditeľa. „Viete váš brat je v zlej situácii a polícia vás žiada, aby ste si poňho prišli na policajnú stanicu. Vraj sa dosť opil a potrebuje odvoz domov.“ Povedal riaditeľ a ubezpečil ju, že to nebude žiaden problém, že zabezpečí do triedy zastupovanie, nech spokojne poňho ide. Nestávalo sa často, že sa Michal opil „donemoty“, ale teraz to musel zjavne dosť prehnať. Anna sa rýchlo zbalila a vybrala sa do miestnej policajnej stanice, kde už zdiaľky videla Michala ako tam leží na lavičke. Anna podpísala zopár papierov a ubezpečila ich, že Michal nastúpi na reedukačné stredisko, ako to ministerstvo nariaďovalo, ináč by museli k nemu pristupovať inak. Totiž ľudia, ktorí odmietli reedukačnú terapiu boli evidovaní a braní ako nebezpeční, teda pomenovanie násilník šlo s nimi všade. Mali veľmi malú možnosť zamestnania, kvôli svojej povahe, ktorú podľa úradov nedokážu zvládnuť. Štát taktiež voči nim vedené právne konanie bral z väčšou dôležitosťou a neúčasť na reedukácii bola vedená ako sťažujúca okolnosť, preto títo ľudia končili často vo väzeniach kde museli nasilu prejsť reedukáciou, až potom sa ich snažili zapojiť do bežného života, ale nakoľko u nich nastala reedukácia príliš neskoro, tak reedukačný plán trval dlhšie obdobie, teda o niekoľko rokov viac u niektorých dokonca do konca života. Jedinci nemohli opustiť reedukačné stredisko, kým nezmizla možnosť, že v reálnom svete by mohli niekomu ublížiť. Anna sa dosť o svojho brata bála, veď mal tiež násilnícke sklony a keby nešiel hneď od začiatku do reedukačného strediska, kde by strávil nejakých 5 rokov, nedokázal by si zohnať normálne zamestnanie. Samozrejme pri dobrom učení a úspechoch v reedukačnom stredisku sa mohlo toto obdobie značne skrátiť. Anna dúfala, že sa tam Michal nezdrží dlho, no tento exces mu veľmi neprilepšil, lebo polícia všetko eviduje a zapisuje do svojich spisov.

Anna s pomocou policajtov zobrala Michala do svojho auta a došla domov. Boris jej prišiel pomôcť a už čakal pri ich dome. Michala uložili do postele a Anna sa Borisovi poďakovala, že jej pomohol, no poprosila ho, aby šiel domov, že si potrebuje dať veci v hlave dokopy a popremýšľať, lebo ju dnešok dosť zaskočil, teda nie žiadosť o ruku, hoci bola prekvapená a veľmi šťastná, ale Michal ju trápil, lebo vedela čo ju čaká a že ráno sa s ním bude musieť porozprávať, taktiež ak sa s Borisom vezmú musia niekde bývať a teda sa bude musieť Michal už osamostatniť. Anna mala toho v hlave dosť. Ako mu to len povie? Otvorila si preto vínko zapálila v krbe oheň a rozmýšľala až kým nezaspala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?